Iveta z Bratislavy prišla na Mikuláša o dvojročného synčeka kvôli chrípke. Prosila o sanitku, ale nik ju nepočúval

Mama Iveta je rodáčkou z Bratislavy, no posledných 15 rokov žije v Londýne, kde pracuje ako zdravotníčka. Pred vyše dvomi rokmi prežívala spolu s mužom Ivanom obrovskú radosť, keď sa im narodil ich vytúžený syn Jacob. Vtedy ani netušili, že o pár mesiacov neskôr sa na nich bude dívať z neba. V týchto dňoch, tesne pred Vianocami, prežívajú obrovskú bolesť zo straty svojho jediného syna. Dvojročný chlapček Jacob zomrel presne na Mikuláša po tom, čo ho lekári poslali domov so zápalom priedušiek. Pre Bratislavak.sk poskytla Jacobova mama exkluzívny rozhovor, v ktorom popísala najhoršie dni svojho života.

Jacob bol podľa jej slov veľmi šikovný, už na tak nízky vek vedel počítať, poznal abecedu, geometrické útvary či farby, rodičia boli sami prekvapení, koľko toho vie. Dokonca ho chceli učitelia presunúť do predškolskej triedy, keďže bol veľmi nadaný. Jacob zvykol byť chorý ako každé iné dieťa. Občas nejaký soplík či chrípka, teda bežné problémy, aké riešia aj iní rodičia. V utorok 3. decembra však začal mať zvýšenú teplotu a lieky proti nej veľmi nezaberali. Na ďalší deň ho preto vzala k lekárke, ktorá mu diagnostikovala zápal priedušiek, predpísala antibiotiká a poslala na domácu liečbu. Poobede mu však teplota stúpla ešte viac a teplomer ukázal cez 39 stupňov. Iveta mu podala lieky na zníženie teploty a okamžite volala záchranku. Tam ju však odbili s tým, že ide o bežnú teplotu pri detských chorobách a výjazd tak nie je potrebný.

Galéria: 6 fotiek

Jeho stav sa v noci ešte viac zhoršil, rovnako tak stúpla aj teplota. „Celý sa triasol, triasla sa mu aj brada, a to pre mňa signalizovalo, že mu teplota vystúpila veľmi rýchlo. Mal teplotu cez štyridsať.“ Opäť raz vytočila číslo na záchranku, avšak scenár sa zopakoval. Zopakovali, že výjazd sanitky nie je potrebný a presmerovali ju na Národnú zdravotnú službu, ktorá sa zameriava na prípady mimo ohrozenia života. „Ja som plakala, prosila, ale nič nepomáhalo. Oni mi sanitku poslať nemohli, ale chceli so mnou prejsť dotazník, ktorý trvá veľmi dlho, mne však išlo o minúty,“ popísala priebeh telefonátu.

Zavolala si preto taxík a so synom na rukách utekali do najbližšej nemocnice. „Jacob bol veľmi málo pri vedomí, mal málo reakcií a bol veľmi ospalý.“ Ani v nemocnici mu však okamžitú pozornosť nevenovali, napriek urgenciám od mamičky. „Keď konečne sestrička prišla k nám, odmerala mu prístrojom teplotu tak, že mu ani nestrčila poriadne teplomer do uška a teplomer jej ukazoval 38,3. Keďže s tým pracujem, tak som ju upozornila, nech strčí ten teplomer poriadne do uška a nech mu tú teplotu skontroluje ešte raz. Bola 40,5.“ Rovnako tak mal vysoký aj tep, na čo rodičia dostala odpoveď, že nie je sa čoho obávať. Lieky mu však v nemocnici podávať nemohli, keďže mu ich podali rodičia ešte doma a neprešiel dostatočný časový rozostup.

Galéria: 6 fotiek

Ťažko odhadnúť, ako dlho čakali, kým sa konečne dostali k lekárovi, no Jacob už začínal mať halucinácie. „Išla som znova za nimi a povedala som im, že chlapec je skoro v bezvedomí, teplota neklesá a že ho zanedbávajú. Vtedy doktorka za nami poslala sestričku a konečne mu po dvoch hodinách odmerala vitálne funkcie.“

Konečne sa dočkali pozornosti pre svojho syna, ktorého stav sa výrazne zhoršoval. Dokonca mu našli aj voľné lôžko, ktoré dovtedy nemali. Jacob dostal následne fibrilné kŕče. V nemocnici sa hneď na to spustil pohotovostný alarm a k Jacobovi pribehlo viacero zdravotníckeho personálu. „Potom mi dali do ruky liek proti teplote, aby som mu ho podala. Bol to však problém, keďže mal v tom čase problém s prehĺtaním a bála som sa, že potiahne sirup do pľúc, čo by malo fatálne následky.“

Jacob potom absolvoval RTG, ktorý potvrdil nález na prieduškách. Na vlastnú žiadosť rodičov následne podstúpil aj CT. Po vyšetreniach ho previezli na oddelenie, ktoré je vyčlenené pre rizikových pacientov. „Keďže som dlhé roky pracovala v nemocnici, viem, že oproti hlavnej recepcie doktorov neodstavia nikoho, kto nie je vo veľmi vysokom ohrození života…“

Galéria: 6 fotiek

Nekonečná cesta sanitkou

Následne začali okolo 03:00 hod. ráno s intubáciou, podali mu lieky a z celého tela mu trčali hadičky. Výsledky z CT poukázali na mierny opuch mozgu v jeho spodnej časti, čo zodpovedalo jeho problémom s prehĺtaním, dávením či dýchaním. Nariadili preto prevoz do detskej nemocnice. „Bola to najdlhšia cesta môjho života. Počuť húkačku sanitky zvnútra, nikdy som tak húkačku sanitky nevnímala. Nikdy… To nepochopí ten, kto si to nezažije, je to hrozné.“

V nemocnici sa na Jacoba pozrel neurochirurg, z ktorého výrazu tváre bolo mame Ivete jasné, že jeho stav nie je dobrý. Potvrdil, že nešlo o mierny, ale masívny opuch mozgu, čím došlo k jeho poškodeniu. Do úvahy neprichádzala ani operácia, lebo by hrozilo, že sa z nej neprebudí. „Keď som ho videla napojeného na prístrojoch, ja som vedela, že to nedá. Na druhej strane sme však veriaci, verila som, že nejaký zázrak Boh zošle. Odmietla som, aby ho odpojili od prístrojov, lebo síce som z medicínskeho hľadiska všetkému rozumela, ale z pohľadu matky som nechcela prestať veriť, že ten zázrak príde.“ Po celý čas, čo bol na nemocničnom lôžku, boli rodičia pri ňom. Modlili sa zaňho, objímali ho, otec mu čítal príbehy z Biblie.

V piatok večer už Iveta videla, že monitor Jacobov tep nezachytáva, a tak vedela, že príde najhoršie. „Skočila som do postele a ľahla som si k nemu, otočila som si ho k sebe a som ho objímala a som im povedala, nech to všetko z neho vytiahnu von… Chcela som si ho držať ako svoje bábätko…“ Spolu s mužom ho objímali, až kým nenastalo ticho. „Môj chlapček vymodlený, ktorého som už veľa rokov chcela, mi bol zobraný, lebo môj hlas matky nebol vypočutý,“ dodala zronená matka.

Galéria: 6 fotiek

Pohreb v Anglicku je finančne náročný, preto Iveta zriadila verejnú zbierku, ktorá sa šírila sociálnymi sieťami. „Veľa ľudí nám vyjadrilo úprimnú sústrasť, lásku, podporu. Až som bola prekvapená, do akej miery sa za 20 hodín vyzbierala úžasná suma peňazí,“ uviedla s tým, že konečná suma sa pohybovala okolo 5-tisíc libier. Zbierku ukončila po vyzbieraní cieľovej sumy, pretože ako sama hovorí, nechcela, aby ľudia prispievali viac, ako je potrebné, teda len na pokrytie nákladov za pohreb.

Nenechajte sa odbiť, odkazuje matkám

Ostatným matkám posiela Iveta jasný odkaz: „Aby sa nenechali odbiť, aby nepočúvali veci také, že bude to dobré, alebo to nič nie je. Aby vedeli, že majú nárok na to byť vypočutý. Aby neboli ticho a stáli si za svojim, pretože jedna matka, čo má určitý vnútorný pocit, ktorý sa týka jej dieťaťa, žiadny lekár nevie viac.“

Jacobovi rodičia ešte nemajú jasno v tom, či budú úmrtie svojho syna riešiť s nemocnicou aj súdnou cestou. Na jednej strane vedia, že im to syna nevráti, na ďalšej si zas nemyslia, že by tento prípad pomohol zlepšiť aktuálnu situáciu v zdravotníctve. „Koľko detí má umrieť, koľko matiek má ostať nevypočutých, aby sa niečo zmenilo?“ pýta sa Iveta. Jacobovým prípadom sa však bude zaoberať ešte inšpekcia, ktorá preverí postup dispečingu aj lekárov. Rodina tak verí v spravodlivosť.